Architektúra a veda

Architektúra a veda

Architektúru románskeho ob-dobia predstavujú predovšet-kým chrámové kamenné stavby, nad ktorými sprvu ešte prevažo-vali drevené stavby. Kamenné kostoly majú podobu malých rotúnd napr. na Řípe, v Znojrne, alebo priestornejších, podlhovas-tých bazilík (sv. Jiří na Pražskom hrade, Třebíč). Z kameňa vznikali však aj svetské stavby - paláce na Pražskom hrade, v Olomouci, na Vyšehrade a niektoré meštian-ske domy v pražskom Starom Meste.

Na konci 12. storočia pramene uvádzajú asi štyridsať kamenných stavieb v Prahe. V tom čase bol postavený aj prvý kamenný most cez Vltavu zvaný Juditín (podl'a manželky kráľa Vladislava II.), Gotický sloh prenikal do Čiech z Francúzska v 13. storočí. K rano-gotickým stavbám patrí Anežský kláštor a staromestská synagoga v Prahe, kláštory a kostoly v Zlatej Korune a vo Vyššom Brode, Předklášteří pri Tišnove a na Velehrade pri Uhorskom Hradišti. Ranogotické sú aj niektoré české hrady - Křivoklát, Zvíkov, Písek, Bezděz.

Architektúra zaznamenala veľký rozmach v rámci gotického umenia počas vlády Karla IV. Podľa jednotného plánu bolo vybudované pražské Nové Mesto, vznikajú významné cirkevné a svetské stavby (katedrála sv. Víta, Emauzský kláštor, Staromestská radnica, Karlov most). Medzi vtedajšími staviteľmi vynikol Francúz Matyáš z Arrasu a Pert Parléř zo Švábska, ktorý bol aj sochárom.

K pamiatkam vrcholnej gotiky mimo Prahy patrí hrad Karlštejn, chrámy v Plzni a v Kolíne.

Neskorá česká gotika nesie podľa kráľa Vladislava Jagelovského označenie vladislavská. Jej tvorcami boli predovšetkým Matyáš Rejsek (1445-1506) a Beneš Rejt (1451-1534), hlavnými stavbami sú kutnohorský chrám sv. Barbory, Vladislavská sála na Pražskom hrade a kostol v Lounoch. Rejsek je aj autorom sochárskej výzdo-by Prašnej brány v Prahe.

V období renesancie sa v českých krajinách uplatnili talianski sta-vitelia. Kým v gotickom období sa stavali najmä kostoly, v rene-sancii prevládajú svetské stavby - zámky, meštianske domy. Taliansky stavebný štýl sa v Čechách osobitne obmieňal, a tak hovorime o tzv. českej renesancii. Jej hlavnými pamätníkmi sú mestské rezervácie v Telči a v Slavoniciach, jednotlivé stavby v Plzni a v Olomouci. Za najvýznamnejšiu pamiatku českej renesancie je považovaný letohrádok kráľovnej Anny (Belveder) v záhrade Pražského hradu.

Barokový sloh zodpovedá protireformačnému obdobiu a novému upevneniu šľachtickej moci. Stavali sa v ňom honosné chrámy kláštory, ale aj zámky zbohatnutej a zväčša cudzozemskej šľachty. Vyrástlo množstvo barokových pútnických chrámov, ktoré slúžili oko rekatolizačný nástroj. Spočiatku prevládal v barokových sta-vbách taliansky vplyv, ale rozvinutý barok si utváral osobitné české črty - hlavne na stavbách Ignáca Kiliána Dientzenhofera (1689-1751), autora (spolu s otcom) chrámu sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe, Invalidovne na Karlíne a množstva kostolov, ale aj Františka Maxmiliána Kaňku (1674-1766), autora prestavby Karo-lína v Prahe, piaristického kláštora v Litomyšli, kláštora v Zbraslavi a i. Neskorý barok sa uplatnil aj v stavbách meštianskych domov a ovplyvnil aj ľudové staviteľstvo.

Veda - v rámci feudálnej kultúry sa začali v Čechách a na Morave klásť základy českej vedy. Ako prvý vedecký odbor sa rozvíjala historiografia (Životy Konštantína a Metoda z 9. storočia, Kosmova kronika zo zač. 12. storočia, Dalimilova kronika zo zač. 14. st.).

Roku 1348 založil v Prahe Karol IV. univerzitu s tromi fakultami - filozofická, právnická a lekárska. Veľký prínos pre filológiu zname-nala Husova úprava pravopisu (diakritický pravopis), z právnických spisov vznikla Tovačovská kniha (Ctibor Tovačovský z Cimburka, 15. storočie). Z technických odborov sa rozvíja najskôr banícka a metalurgická literatúra (jáchymovský lekár Georg Agricola je auto-rom Dvanástich kníh o baníctve a hutníctve z polovice 16. stor.). Medzi prírodovedcami boli priekopníkmi Křišťan z Prachatíc (+ 1439, Herbár, Lekárske knihy), Albík z Uničova (lekár kráľa Václava IV., autor diela o životospráve), Jan Šindel (+ 1443, astronóm a mate-matik, autor Hvezdárskych tabuliek).

Za Rudolfa II. sa v Prahe sústredil solídny výkvet astronómov, matematikov a alchymistov. Hvezdár Tycho de Brahe, matematik Tadeáš Hájek (napísal aj spis o varení piva), lekár Ján Jessenius (1566-1621) a i. Významným zjavom pobielohorského obdobia bol predovšetkým zakladateľ modernej pedagogiky Jan Amos Komenský (1592-1670). Na domácej pôde sa celé roky po porážke reformácie zanedbávalo vyššie vzdelanie v českom jazyku. Roku 1707 otvorili v Prahe inžiniersku školu, od roku 1769 fungovala Česká společnost nauk. Dominovali v nej spoločenské vedy, najmä filológia a história (Gelasius Dobner, ale predovšetkým Josef Dobrovský, 1753-1829, zakladateľ kritickej jazykovedy).

Moravský farár Prokop Diviš (1696-1765) roku 1754 zostrojil prvý bleskozvod. V matematike a logike vynikol Bernara Bolzano (1781-1848), ktorý sa zároveň svojou prácou O najlepšom štáte zaradil medzi utopických socialistov.

Od začiatku 10. storočia sa v českých krajinách rozvíjalo školstvo, najskôr vo forme cirkevných škôl. Veľký význam v tomto smere mala Univerzita Karlova. Všetko stredoveké školstvo bolo latinské, až jednota bratská zavádzala do výučby aj materinský jazyk. Po porážke českej reformácie sa školstvo dostalo do rúk jezuitov a stalo sa nástrojom rekatolizácie.