História slovenskej kultúry

kultúra začína u Cyrila a Metoda

Slovenská kultúra spojená s vývinom českých krajín ako geograficko-politického územia má svoju bohatú históriu. Nositeľmi kultúry a duchovnej tvorby na československom území boli nielen príslušníci českej a slovenskej národnosti a potom českého a slovenského národa, ale aj príslušníci iných národností a národov, ktoré pod vplyvom ekonomicko-politického vývinu utvárali alebo osobitné národnostné enklávy (Nemci, Poliaci), prípadne ucelené územia (Maďari, Ukrajinci), alebo sa sformovali ako spoločenské skupiny v jednotlivých mestách (napr. nemeckí mešťania, remeselníci, baníci, hutníci).

Českú a slovenskú kultúru chápeme ako aktívne pôsobiace prejavy materiálnej a duchovnej tvorby Čechov a Slovákov a tvorby príslušníkov iných národov a národností spojených s obyvateľstvom českého a slovenského územia bez ohľadu na národnosť.

Obidve kultúry prijímali podnety od kultúr iných národov a pozitívne reagovali na ich hodnoty. Boli to najmä hodnoty antickej (gréckej, rímskej) kultúry a jej dedičov a kultúr susedných národov. Hlboké a plodné vzťahy si utvárali ku kultúre slovanských národov. K začiatkom tejto orientácie patrí kultúrna misia slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. K ich dielu sa hlásia nielen Česi a Slováci ale aj ďalšie slovanské národy. Od 18. storočia silnela orientácia na slovanské národy, najmä na mohutný ruský národ. Tento vzťah je pre českú a slovenskú kultúru dôležitý, lebo pomáhal formovať ich osobitosť.

Rovnako dôležitý je aj vzťah k českej kultúre, s ktorou slovenskú kultúru spájal nielen spoločný osud utláčaného národa, ale aj jazyková blízkosť, spoločný jazyk užívaný od 15. do 19. storočia v rozličných formách. Tradícia vzťahov českej a slovenskej kultúry je obsahom i formami najbohatšia. Kultúrne obdobie Veľkej Moravy pokladáme za spoločný duchovný odkaz našich národov.

Kultúra do Veľkej Moravy

Vestonická Venuša

Čechy, Morava aj Slovensko, ako sa v priebehu tisícročia vyhranili po stránke ekonomickej, historickej a kultúrnej, majú zásluhou sústredeného archeologického výskumu posledných desaťročí hojné doklady o živote a práci obyvateľstva rozličných kmeňov počnúc staršou dobou kamennou. Kultúrne pamiatky sú veľmi dôležitým materiálom, priam výrečným svedkom pre presnejšie určenie typu obyvateľstva a konkrétnej etapy.

Už dávnejšie bola vyvrátená nevedecká téza o neobývanom a prázdnom Slovensku, pretože množstvo archeologických objavov ukazuje na bohatú minulosť tohto územia vo všetkých fázach vývinu človeka a ľudu na jeho území. Československým územím prešli mnohé kmene, určené predovšetkým podľa kultúrnych pamiatok, podľa hmotnej kultúry. Od 5. storočia n. l. začalo sídliť v Čechách a na Slovensku slovanské obyvateľstvo, predkovia českého a slovenského národa.

Všetky obdobia dejín, vrátane staršej doby kamennej zanechali výrazné stopy svojho života vo výrobných nástrojoch, zbraniach a kultúrnych pamiatkach. Boli to predovšetkým výtvarné pamiatky, predmety, spojené s rozličnými obradmi (predovšetkým pri pochovávaní mŕtvych) a šperky.

Z obdobia neandertálskeho človeka nachádzame na našom území kamenné a kostené nástroje a zbrane, nie však kultúrne predmety.

Asi pred 25 000 rokmi sa stala Morava dôležitým ohniskom stredoeurópskeho vývoja. Hojnosť veľkej zveri, najmä mamutov sem lákala lovcov. Ich dočasné sídliská boli odkryté v Dolných Vestoniciach na južnej Morave a v Předmostí u Přerova. Duševný život týchto lovcov mamutov približujú výtvarné nálezy - rytiny a kresby zveri a drobné sošky zvierat a ľudí. Najväčší ohlas z nich získala soška ženy, nájdená v Dolných Věstoniciach, známa ako Věstonická Venuša.

Medzi najstaršie doklady umeleckej tvorby na slovenskom území patrí soška ženy, nájdená pri Moravanoch nad Váhom a archeológmi nazvaná Venuša z Moravian. Plastika, sformovaná z mamutej kosti, je necelých 8 cm vysoká a predstavuje ženu, na ktorej neznámy autor zdôraznil základné vlastnosti ženy rodičky. Poznatky o súvislom vývine umeleckej tvorby na československom území sú síce dosť medzerovité, jednako sa však podarilo rekonštruovať základné typy jednotlivých kultúrnych období.

Z mladšej doby kamennej sa zachovali predovšetkým zvyšky keramiky (najmä keramika zvoncových pohárov). Z mladoneolitického obdobia sú doklady už o maľovanej keramike a v jaskyni Domica našli archeológovia nástenné kresby uhľom, ktoré pozostávajú z obrazcov geometrického tvaru. Našli sa výtvarné pamiatky, ktoré dokazujú bohatú pulzáciu kultúr.

Prelomom vo vývine kultúr bolo objavenie kovu, spracúvanie bronzu. Ozdobné prvky na keramike sú podriadené úžitkovosti, nádoby sú tvarovo bohatšie. V dobe bronzovej objavujú sa šperky, rozličné ozdoby, medzi nimi náramky, prstene, náhrdelníky a pod. Ornamenty využívajú rozličné geometrické tvary, línie, oblúky, vlnovky a pod. V staršej dobe bronzovej sa na našom území rozvinuli dve výrazné kultúrne oblasti: únětická (podľa pohrebiska v Úněticiach neďaleko Prahy) a maďarovská (podľa náleziska v Maďarovciach pri Krupine). Okrem výrobných nástrojov a zbraní sa tu našli aj umelecké ozdoby: náhrdelníky, náramky, náušnice, ihlice, spony.

Na sklonku doby bronzovej, pred koncom druhého tisícročia pred n. l. sa na našom území rozšírila tzv. lužická kultúra, v ranej dobe železnej, od 7. storočia pred n. l. bylanská kultúra (podľa náleziska Bylany pri Českom Brode). Aj železná doba je výtvarne bohato dokumentovaná keramikou a stavbou impozantných mohýl na pohrebiskách. Umelecká kultúra sa dostáva do užšieho kontaktu s tvorbou a so spôsobom výroby skýtsko-tráckych kmeňov a spolu s nimi podlieha vplyvu tvorby na území Strednej Ázie.

Vo 4. storočí pred n. l. ovládli strednú Európu, a teda aj naše územie Kelti, ktorí vynikali v drobnom umeleckom remesle - šperkárstve, emailérstve, sklárstve a razili prvé mince na našom území. Keltské osídlenie vystriedalo germánske obyvateľstvo (Markomani a Kvádi), proti ktorým Rimania vybudovali na Dunaji opevnenú hranicu. Na území Slovenska sa našiel väčší počet pamiatok po rímskej kultúre. O rozvinutom vnútornom živote svedčí Jupiterov chrám objavený v Rusovciach, náleziská mincí. keramika, masky, strieborná misa so zachytením rozličných zvierat (Stráže) a strieborný tanier s reliéfmi, ktoré zobrazujú scény zo života Rimanov.

Menej dokladov sa našlo na obdobie sťahovania národov a na prvé storočia (5.-7.) n. l. po príchode slovanského obyvateľstva, no dá sa predpokladať, že aj oni rozvíjali v styku s inými kmeňmi svoju vlastnú kultúru. Vstupom Avarov do Karpatskej kotliny utužili sa kontakty s tvorbou cudzích kultúr. V 7. storočí rastie počet pamiatok, na ktorých sú reliéfne ornamenty s motívmi zvierat, rastlín a niektoré antické mytologické motívy, ktoré sú dokladom o kontaktoch s antickou kultúrou. Styky s rozličnými kultúrami prinášali aj nové technické postupy.

Medzi najvýznamnejšie nálezy z tohto obdobia patrí meč z kniežacieho hrobu v Blatnici, ktorý svedči o vysokom vkuse Slovanov usídlených na našom území. Živé kontakty sa odrazili na umeleckej náročnosti zachovaných pamiatok, najmä šperkov, ktoré sú slovanskej proveniencie, hoci na nich vidieť vplyv arabského a orientálneho umenia. Slovanské obyvateľstvo na území Čiech a Slovenska sa v prvých storočiach dostáva do pozornosti kresťanského sveta a jeho panovníkov, čo znamená predel v ich politickom a kultúrnom vývine.

V 9. storočí vzniká prvý štát slovanských kmeňov v strednej Európe - Veľká Morava.

Kultúra Veľkej Moravy

Keď sa začiatkom 9. storočia formoval prvý slovanský štát pod názvom Veľká Morava, okrem moravských a západoslovenských území pričlenili sa aj české zadunajské územia.

Z obyvateľov, ktorých nazývali aj „moravskí Slovieni", sa postupne sformovala česká a slovenská národnosť. Z hľadiska kultúrneho vývinu je táto epocha veľmi dôležitá. Veľká Morava sa dostávala do napätia s franskými kráľmi, ktorým záležalo na tom, aby obyvateľstvo tohto územia bolo christianizované, aby sa tak včlenilo do kultúrnej oblasti riadenej franskými biskupmi. To sa spočiatku aj darilo. Napríklad prvý kostol v Nitre, kde vo svojom kniežatstve vládol Pribina, vysvätil približne v rokoch 826-828 salzburský biskup Adalram, čo znamenalo, že tu mali vplyv cudzí kňazi. Otázka christianizácie zohralo v zápase veľkomoravských kniežat o suverenitu veľmi dôležitú úlohu.

Knieža Rastislav

Najmä knieža Rastislav sa usiloval vymaniť spod vplyvu biskupov Franskej ríše. Kresťanská ideológia pomáhala likvidovať staré spoločenské záväzky a podporovala rast feudálnej spoločnosti. Rastislav chcel mať na Veľkej Morave nezávislú cirkevnú organizáciu. Keď rímsky pápež nepodporil toto jeho úsilie, obrátil sa roku 862 s posolstvom na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou, aby mu poslal učiteľa, ktorý by náboženské učenie vykladal v jazyku zrozumiteľnom obyvateľom Veľkej Moravy. Byzantský cisár poslal učiteľov Konštantína a Metoda, rodákov zo Solúna, ktorí hovorili po sloviensky, rečou, ktorá sa stala prvým spisovným jazykom Čechov, Slovákov a viacerých slovanských národov.

Na svoju misiu sa Konštantín a Metod dobre pripravili. Aby sa dokonale realizovalo ich misijno-kultúrne poslanie, utvorili pre svojich žiakov písmo nazvané hlaholské (z gréckej malej abecedy), preložili do slovienskeho jazyka viacero spisov, prevažne liturgického charakteru. Po húževnatom zápase so svojimi odporcami, nemeckými biskupmi dosiahli pre Veľkú Moravu cirkevnú nezávislosť. Keďže Konštantín roku 869 v Ríme umrel, na Veľkú Moravu sa vrátil už len Metod, ktorého roku 869 pápež Hadrián II. vysvätil za panónskeho arcibiskupa a schválil bohoslužby v slovienskej reči. Intrigy nemeckých biskupov mu strpčovali jeho pôsobenie, dočasne ho dali aj uväzniť.

Rastislavov nástupca Svätopluk vyhostil po Metodovej smrti jeho žiakov, keď predtým dosiahli nemeckí biskupi zákaz bohoslužieb v slovienskom jazyku. Metodovi žiaci sa uchýlili do Chorvátska, Bulharska a Byzancie, kde pokračovali vo svojej pastorizačnej a literárnej práci. Pre kultúrny vývin Veľkej Moravy to bola veľká strata, lebo opäť začal prevažovať vplyv cudzích kultúr a vývin vlastnej kultúry sa spomalil.

Pamiatky z čias Veľkej Moravy a diela Metodových žiakov jasne potvrdzujú, že išlo o veľmi kultivovaný jazyk, ktorý bol schopný tlmočiť dôležité, na myšlienky bohaté diela. Staroslovienčinu prijali všetky slovanské národy, ba vplývala aj na kultúru a jazyk niektorých neslovanských národov. Ako cirkevný jazyk pretrvávala až do nášho storočia. Zavedením do života staroslovienčiny, jazyka, ktorý podnietil vývin jazykov jednotlivých slovanských národov, epocha Veľkej Moravy predstihla mnohé národy západnej Európy. Tradícia slovanských učiteľov stala sa pokrokovou tradíciou obidvoch bratských národov.

Kultúra Veľkej Moravy bola bohatá. Okrem významného faktu, že v Konštantínovi a Metodovi právom vidia obidve národné literatúry svojich prvých spisovateľov a že literárna tvorba tohto obdobia je najstarším obdobím českej a slovenskej literatúry, dokazujú bohatosť kultúry aj objavené sídliská s početnými cirkevnými stavbami. Najdôležitejšími centrami boli lokality Mikulčice, Staré Město na Moravě, Pohansko, na Slovensku Nitra, Bratislava, Pobedim a Ducové. Československí archeológovia objavili v týchto lokalitách hradiská a chrámy, z ktorých najmä sakrálne stavby dokazujú vysokú staviteľskú a architektonickú úroveň.

Rovnako aj objavené šperky, zbrane, výrobné nástroje a keramika svedčia o vysokej kultúrnej úrovni, rozvinutej výrobe (hrnčiarstvo, hutníctvo, solivary, uhliarstvo) a poľnohospodárstve (obilninárstvo, vinohradníctvo, rybolov, včelárstvo, chov dobytka).

Pokiaľ ide o najstaršiu architektúru, stavebným materiálom v tomto období bolo drevo. Používalo sa pri stavbe obydlí, kmeňových a kniežacích hradísk. Už vo veľkomoravskom období sa však prechádza aj ku kamenným stavbám - spomeňme predovšetkým rotundy a kostoly v Mikulčiciach, Starom Meste pri Uherskom Hradišti, z prvej polovice 9. storočia, v Pohansku a Břeclavi a o polstoročie mladší Levý Hradec. Aj opevňovacie stavby a šľachtické sídla sa začínajú stavať z kameňa.

Po zániku Veľkomoravskej ríše sa slovanské obyvateľstvo rozdelilo na dve skupiny, ktoré potom žili v odlišných historických podmienkach. Česi si už v 10. storočí utvorili vlastný štát, ktorý prispieval k upevňovaniu národnej pospolitosti, predkov Slovákov si však podrobil uhorský štát. Pripútanie k Uhorsku brzdilo utváranie slovenskej národnej pospolitosti. Hoci Česi a Slováci žili oddelene v dvoch štátnych celkoch, vzťahy medzi nimi sa nepretrhli.

Povedomie jazykovej blízkosti a úzke kultúrne aj hospodárske vzťahy napomáhali udržiavaniu povedomia najbližšieho príbuzenstva.

Česká literatúra za feudalizmu

Jan Amos Komenský

Česká literatúra za feudalizmu (907-1780) - kultúrny vývoj v ranom feudalizme charakterizoval predovšetkým zápas medzi pohanstvom a nastupujúcim kresťanstvom, na našom území navyše aj stretanie sa latinskej liturgie so slovanskou bohoslužbou. Umenie slúžilo najmä bohoslužobným cieľom. Vznikla sieť kostolov a kláštorov, ktoré sa stávali strediskami literárnej a výtvarnej umeleckej činnosti. Slovenská kultúra historicky úzko súvisí s vývojom českej, preto v tomto článku najprv zmapujeme ako sa vyvýjala česká literatúru za feudalizmu.

Česká literatúra zaberá medzi európskymi literatúrami osobitné postavenie svojou demokratickosťou, výrazom túžby po sociálnej a národnej spravodlivosti. Významné bolo to, že Slovania už od začiatku prijímali kresťanstvo v jazyku blízkom ľudu, kým v ostatnom svete používala cirkev jazyk, ktorý nebol laikom zrozumiteľný - latinčinu či gréčtinu. Črty ľudovosti a spojenie s nižšími vrstvami obyvateľstva sa presadzujú v českej kultúre výrazne počas celého jej rozvoja, hoci nie vždy s rovnakou intenzitou (najvýraznejšie v husitskom období, v čase národného obrodenia a v socialistickom hnutí).

Prvky staroslovienskej tvorby po zániku Veľkej Moravy nachádzame napríklad v počeštenej podobe piesne Hospodine pomiluj (zo zač. 11. st.). O čosi neskoršie sa začína na českom území, rozvíjať latinská literatúra, ktorá prevládala až do 12. storočia. K jej najcennejším pamiatkam patrí predovšetkým Kosmova kronika (12. st., autor cirkevný hodnostár Kosmas, 1045-1125) a tzv. Kristiánova legenda (Václavská, z druhej pol. 10. st.).

Po počiatočnej prevahe literatúry s náboženskou tematikou sa v období vrcholného feudalizmu (od pol. 13. st.) začína proces laicizácie, do literatúry okrem kňazov prenikajú aj autori spomedzi šľachticov. Dokladom o začatí používania českého jazyka je pieseň Svatý Václave (12. st.). Popri literatúre s náboženskou tematikou (Legenda o Judášovi) pribúdajú svetské námety (Alexandreis, Dalimilova kronika). Od polovice 14. storočia vstupuje do literatúry aj meštiansky život, tvorba sa začína deliť podľa svojho určenia na náročnú spisbu pre vybrané publikum (formálne vybrúsená legenda Život svaté Kateřiny) a na demokratickejšie diela určené pre širší okruh (Legenda o sv. Prokopovi, zo svetskej epiky napríklad rytiersky príbeh Tristan a Izolda). Didaktickú poéziu, ktorá formovala dobový ideál rytiera a panovníka, pestoval šľachtic Smil Flaška z Pardubíc ( alegorická skladba Nová rada).

Zachovala sa žiacka aj milostná lyrika (Závišova píseň). Mestský život zachytávajú satirické a výchovné skladby Podkoní a žák, Satiry o řemeslnících a konšelích (asi 1370). Krízové prvky feudálneho poriadku pranierovali ľudoví kazatelia. Husovi predchodcovia (napr. Jan Milíč z Kroměříže). K českému čitateľovi sa svojimi nábožensky vzdelávacími spismi obracal Tornáš Štítný ze Štítného. Latinská literatúra doznieva predovšetkým v kronikárstve (Kosmovi pokračovatelia - Petr Žitavský a.i.).

Začína sa rozvíjať aj krásna literatúra napríklad Pasionál, Kronika trojanská, považovaná za prvú českú tlačenú knihu (r.1468), Tkadleček (zač. 15. st., reflexívna próza vysokej úrovne).

Jan Hus

Husitské revolučné hnutie priblížilo literatúru ľudu, počeštila sa bohoslužba, vznikali bojové piesne (Kdož jsú boží bojovníci). Hlavným tlmočníkom názorov ľudových más sa stal Jan Hus (umučený cirkvou roku 1415, spisy Postila, Knížky o svatokupectví a i.). Odsúdil bohatstvo, svetskú moc cirkvi, obracal sa proti predaju odpustkov. Jan Hus mal dar prostého, presvedčivého podania, ľudu zrozumiteľného.

Po likvidácii husitského revolučného hnutia ešte doznievajú náboženské polemiky (traktáty, manifesty, satiry) a dozrieva dielo svojrázneho náboženského mysliteľa Petra Chelčického (+ 1460; Sieť viery, O trojiem lidu a i.). Jeho názory odsudzujúce svetskú moc cirkvi a hlásajúce „nepriečenie sa zlému" ocenil v 19. storočí L. N. Tolstoj. V čase Jiřího z Poděbrad sa rozvíjala predovšetkým právnická literatúra (Ctibor Tovačovský z Cimburka, + 1449) a stúpal podiel zábavného čítania. Renesančné problémy slobody, spravodlivého usporiadania sveta, pomeru k autorite sa v českej literatúre riešili vo vzťahu k náboženstvu. Tie renesančné smery, ktoré zdôrazňovali dôveru v rozum, individualizmus, radostné pozemšťanstvo, prenikali len veľmi vzácne (renesančné rozprávanie Hyňka z Poděbrad). Humanistický prúd sa v Čechách rozvíjal jednak v línii latinskej tvorby (Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic), jednak v českej (Viktorin Kornel ze Všehrad). Prekvitala aj náboženská literatúra (kancionály).

Veľký rozmach literatúry nastáva od polovice 16. storočia. Ide o mravoučnú a populárno-náučnú tvorbu (Kronika Václava Hájka z Libočan + 1553), veľmi obľúbené boli cestopisy (Václav Vratislav z Mitrovic). Edičné úsilia sa sústreďujú predovšetkým okolo spisovateľa a majiteľa tlačiarne Daniela Adama z Veleslavína (+ 1599). Význačnú úroveň dosahovala literatúra utváraná v prostredí jednoty bratskej, ktorá nadväzovala na odkaz Petra Chelčického. Dokončil sa vynikajúci preklad biblie (Bible kralická), ktorý na mnoho rokov uzákonil český jazyk. Jan Blahoslav, biskup jednoty bratskej a reformátor jej školstva, má podiel na kancionáloch (Šamotulský kancionál), na prácach o histórii jednoty a na stanovení pravidiel básnictva (Musica). Svetské básnictvo predstavuje satirik Mikuláš Dačický z Heslova (Prostopravda). Pre divadlo sa písali biblické hry, ale aj frašky zo života ľudu (Sedlský masopust). Prozaické ľudové čítanie, tzv. knižky ľudového čítania, obmieňa stredoveké a renesančné látky (Faust a pod.).

Po víťazstve protireformácie (1620) zažala katolícka cirkev a predovšetkým jezuitský rád nápor proti husitským a reformačným tradíciám vo vedomí ľudu. Literatúra sa stala nástrojom protireformačnej propagandy. Významní tvorcovia museli opustiť vlasť, napríklad historik Pavel Skála ze Zhoře a Pavel Stránský, autor encyklopedického spisu O státě českém (1634), ale predovšetkým svetový zjav Jan Amos Komenský (1592-1670), ktorý popri dielach s náboženským obsahom a zakladateľských pedagogických prácach sa uplatnil aj ako básnik, dramatik a autor významnej alegorickej skladby Labyrint sveta a raj srdca.

Na domácej pôde vznikali mravokárne a satirické skladby (Satira na čtyři stavy) a duchovná pieseň blízka ľudovému cíteniu (Adam Václav Michna z Otradovic).

V druhej polovici 17. storočia nastal hlboký úpadok českej literatúry, väzba s tradíciou sa pretrhla, novo vznikajúca jezuitská literatúra (Felix Kodlinský, + 1678 - Zdoroslavíček) nezapustila korene medzi ľudom. Ten aj napriek prenasledovaniu tajne zotrvával v evanjelickom náboženstve, zo zahraničia sa tajne dopravovala nekatolícka náboženská tlač. Obľubu si získali kroniky (Jan František Beckovský, Tomáš Pěšina z Čechorodu). Vlastenecký záujem prenikol aj do jezuitského rádu (Bohuslav Balbín, + 1688 - latinský spis o českej vzdelanosti Učené Čechy).

Nové oživenie českej literatúry nastáva až na konci 18. storočia, keď sa kríza feudalizmu prehlbuje a objavujú sa prvky nových, kapitalistických vzťahov. Začína sa obdobie národného obrodenia. Pribúdajú vedecké práce o národnej minulosti (Gelasius Dobner, František Martin Pelcl, predovšetkým však Josef Dobrovský, 1753-1829, vynikajúci filológ a zakladateľ slavistiky). Nové myšlienky rozširuje medzi ľudom zábavná a vzdelávateľská literatúra, ktorú vydával Matej Václav Kramerius.

Výtvarné umenie a sochárstvo

Výtvarné umenie a sochárstvo za feudalizmu v stredoveku sa podriaďovalo záujmom cirkvi. V maliarstve sa rozvíjala predovšetkým knižná ilustrácia, ktorá v románskom období dosiahla v špičkových dielach, ako bol Vyšehradský kódex z konca 11. a Žaltář ostrovský z konca 12. storočia, vynikajúcu úroveň. Z najstarších nástenných malieb je známa najmä výzdoba rotundy v Znojme zo začiatku 12. storočia (maľby zachycujú rodokmeň vládnuceho rodu Přemyslovcov).

Gotické vplyvy prichádzajú do českého maliarstva až na začiatku 14. storočia. Najstaršie doklady prináša knižné maliarstvo (Pasionál abatyše Kunhuty z prvej štvrtiny 14. st., Velislavova biblia z polovice 14. st.) a nástenné maľby v strakonickom kláštore.

Roudnícka madona
(Mistr Třeboňský)

Vplyvy talianskeho maliarstva sa spojili s domácimi tradíciami v tabuľovom maliarstve menom neznámeho tzv. Majstra vyšebrodského. Veľký rozvoj maliarskeho umenia nastal v čase vlády Karla IV., potom ako v Emauzskom kláštore a Svätováclavskej kaplnke Katedrály sv. Víta v Prahe, tak aj na hrade Karlštejn. Realistickým zachytením ľudových postáv prekvapuje Majster Teodorik. V osemdesiatych rokoch 14. storočia vzniklo dielo Majstra z Třeboně, imponujúce osobitným maliarskym rukopisom a zmyslom pre zobrazovanú realitu. Maliarstvo knižných miniatúr dospelo k dokonalosti v období Václava IV. České gotické maliarstvo predstavuje osobitný prínos do európskej kultúry.

Renesančné umenie sa postupne presadzovalo v 16. storočí. Na dvore cisára Rudolfa II. pôsobila skupina význačných cudzích umelcov, ktorá však nemala výraznejší vplyv na rozvoj domáceho maliarstva, rovnako ako rané baroko. Až na prelome 17. a 18, storočia dozreli v českom maliarstve osobité individuality, ktoré utvorili českú barokovú školu. Patria sem predovšetkým Karl Škrét, Petr Brandl, Jan Kupecký, Václav Vavřinec Reiner. Všetci vynikli ako maliari oltárnych obrazov a portrétov, Reiner aj ako maliar bitiek a krajín.

Sochárstvo a sochárska výzdoba v románskom období ostávala v úzkom spojení s cirkevnou architektúrou. Až neskoršie, s prechodom od románskeho obdobia ku gotickému sa socha osamostatňuje, nadobúda charakter svojbytného výtvarného artefaktu, ako to dokladá reliéf na malostranskej mostovej veži v Prahe z prvej polovice 13. storočia a sochárska výzdoba chrámu v Předklášteří u Tišnova (polovica 13. st.).

V gotickom období sa najskôr rozvinula ornamentálna dekorácia, na začiatku 14. storočia nastal rýchly rozvoj figurálneho sochárstva, predovšetkým madon, krížov, sôch najrozmanitejších svätcov. Česká gotika sa usilovala o realistické vystihnutie typov, ako to dokumentuje napríklad sochárska výzdoba chrámu sv. Víta v Prahe. V období gotiky dosiahlo české sochárstvo vynikajúcu úroveň a veľkú mieru svojbytnosti, takže ovplyvnilo umelecký vývoj v celej strednej Európe. Aj do vývinu sochárstva zasiahol tzv. krásny sloh, ktorý sa pokúšal o syntézu realistickej vernosti a idealizácie. Zrelá gotika sa niesla opäť v znamení víťazstva realistických tendencií (dielo Antonína Pilgrama koncom 15. st., realizované napr. v Brne - sv. Jakub, portál Starej radnice).

F.M. Brokoff

Zato renesančné sochárstvo nedosiahlo v Čechách ani osobitosť, ani väčšie rozšírenie. Inakšie to bolo v barokovom období, keď sochárske práce zdobili šľachtické paláce aj nové chrámy slúžiace protireformačnému úsiliu cirkvi. Svetovú úroveň dosiahlo české sochárstvo zrelého baroka predovšetkým v diele Matyáša Brauna (sochárska výzdoba Kuksu a Karlovho mostu v Prahe) a Ferdinanda Maximiliána Brokoffa (tak isto sochárska výzdoba Karlovho mostu, náhrobok V. z Mitrovíc v Prahe). Možno pritom hovoriť o českej škole, ktorá najmä v 18. storočí zahŕňala množstvo osobitých tvorcov nevšednej kvality.

Na konci baroka a v čase nástupu klasicizmu sa začal úpadok českého sochárstva, ktorý trval až do polovice 19. storočia.

Divadelné hry a hudba za feudalizmu

Hudba za feudalizmu

Divadelné hry a hudba za feudalizmu - prvky divadla nachádzame v ľudových zvykoch a obradoch už v prvotnopospolnej spoločnosti, niektoré sa udržali v dedinskom prostredí mnoho storočí. V období feudalizmu sa rozvíjalo od 12. storočia cirkevné divadlo, ktoré klérus využíval na propagáciu náboženských myšlienok medzi negramotnými veriacimi (napr. Hra tří Marií). Spočiatku sa používala latinčina, od 13. storočia prenikala do týchto hier čeština.

Ako herci sa už uplatňovali nielen kňazi, ale aj laici, predovšetkým študenti. Do hier sa dostáva množstvo svetských prvkov, kritika spoločenských neduhov, aj nejeden hrubší výraz, ba aj výjav (napr. staročeský Mastičkář zachycujúci vo vulgárnej forme nákup mastí pre Kristovo telo u výrečného obchodníka). Divadelné hry potom vykázali z kostola a hrali sa na námestiach. Husitské revolučné hnutie ich vo svojej mravnej prísnosti odsudzovalo a prenasledovalo.

V renesančnom období sa najmä na školách hrali biblické hry v českom jazyku. Okrem starozákonných príbehov sa občas uplatnili aj motívy zo súčasného života, ťažkanie si na nespravodlivé rozdelenie svetského bohatstva (Pavel Kyrmezer). Hrali sa aj historické hry Don Campanus Vodňanský), latinské hry sa uvádzali z pedagogických dôvodov. Možnosti, ktoré poskytujú divadelné predstavenia pre výchovu, pochopil predovšetkým pedagogický reformátor Jan Amos Komenský (Schola ludus).

Po bielohorskej porážke nastal úpadok českého divadla, udržovalo sa len na dedine (Rakovnická hra vánočni, diela moravského kantora Jana Tomáša Kuzníka). Na bohatých šľachtických sídlach sa uplatňovali talianske opery hrané zväčša cudzími spoločnosťami, ale niekedy aj súbormi zostavenými zo zamestnancov.

Cirkev využívala na podporu protireformácie náboženské hry (tzv. jezuitské divadlo). V mestách vystupovali kočovné talianske, nemecké aj anglické súbory, ktoré občas naštudovali hru aj v češtine.

Profesionálne divadlo v českej reči vzniklo až v čase národného obrodenia.

Hudba má dávnu tradíciu už od praveku, kedy sa česká ľudová hudobná tvorba začína rozvíjať ako cirkevná hudba. Od polovice 9. storočia sa objavuje predovšetkým slovanský cyrilometodejský spev byzantského pôvodu a rímsky gregoriánsky chorál, ktorý so zánikom staroslovienskej bohoslužby prevládol. Dokladom o jeho úrovni je misál vyšebrodského kláštora z konca 12. storočia.

Vrcholný rozvoj dosahuje cirkevný spev v čase Karola IV., keď sa popri gregoriánskom chorále dočasne objavuje aj slovanská liturgia.

Svetská hudba má najstaršie korene v tvorbe minnesängrov na pražskom dvore (Heinrich von Meissen v 13. st., Guillaume de Machaut na dvore Jána Luxemburského). Česká svetská umelá tvorba je zastúpená v druhej polovici 14. storočia anonymnými skladbami. Dřevo se listem odievá, Andělíku rozkochaný, Otep myrhy. Podľa mena poznáme tvorcov svetských piesní Jana z Jenštejna a Záviša ze Zap.

Najvýznamnejším českým hudobným prejavom 15. storočia je husitský spev (bojovné piesne Kdož jsú boží bojovníci, Povstaň, povstaň, veliké město Pražské), na ktorý nadväzuje spev jednoty bratskej (hymny, kancionály). V 15. a 16. storočí pôsobili v Čechách tzv. literátske bratstvá, ktoré rozvíjali vokálny viachlas.

Na mnohých šľachtických sídlach vznikli zámocké kapely (Rožmberkovci). Renesančnú hudbu ovplyvnila nizozemská a benátska tvorba (Jiří Rychnovský, Kryštof Harant z Polžic). Spomedzi tvorcov českej barokovej hudby vynikol v 17. storočí Adam Václav Michna z Otradovic a o storočie neskôr skladateľ Bohuslav Matěj Černohorský a jeho škola (Jan Zach, František Xaver Brixi a i.).

Základ českej hudobnosti v 18. storočí položila skladateľská a pedagogická činnosť českých vidieckych kantorov. Výsledky ich pôsobenia sa prejavili vo forme význačného podielu českých komponistov na tvorbe európskeho hudobného klasicizmu. V prípravnom období klasicizmu sa predovšetkým uplatnil František Václav Miča (1694-1744, autor symfónií, kantát a oratórií pôsobil ako zámocký kapelník v Jaroměřiciach n. R.) a Jan Václav Stamic (1717-1757, kapelník v Mannheime a zakladateľ tzv. mannheimskej školy).

V ranom klasicizme bola známa rodina Bendovcov, osobitne Jiří Antonín Benda (1722-1781, zakladateľ scénickej melodrámy, autor opier, koncertov a symfónií, pôsobil v Gothe), a Josef Mysliveček (1737-1781), ktorý pôsobil v Taliansku, kde dostal meno Il divino Boemo („božský Cech"), autor opier Semiramis, Bellerofonte a symfónií.

Obdobie vrcholného klasicizmu predstavuje Jan Ladislav Dusík, Jan Václav Vořišek a Antonín Rejcha (pôsobil v Paríži). Medzi domácich skladateľov klasicistického obdobia patrí aj pražský priateľ a hostiteľ W. A. Mozarta František Xaver Dušek (1731-1799), zakladateľ českej klavírnej školy.

Architektúra a veda

Architektúra a veda

Architektúru románskeho ob-dobia predstavujú predovšet-kým chrámové kamenné stavby, nad ktorými sprvu ešte prevažo-vali drevené stavby. Kamenné kostoly majú podobu malých rotúnd napr. na Řípe, v Znojrne, alebo priestornejších, podlhovas-tých bazilík (sv. Jiří na Pražskom hrade, Třebíč). Z kameňa vznikali však aj svetské stavby - paláce na Pražskom hrade, v Olomouci, na Vyšehrade a niektoré meštian-ske domy v pražskom Starom Meste.

Na konci 12. storočia pramene uvádzajú asi štyridsať kamenných stavieb v Prahe. V tom čase bol postavený aj prvý kamenný most cez Vltavu zvaný Juditín (podl'a manželky kráľa Vladislava II.), Gotický sloh prenikal do Čiech z Francúzska v 13. storočí. K rano-gotickým stavbám patrí Anežský kláštor a staromestská synagoga v Prahe, kláštory a kostoly v Zlatej Korune a vo Vyššom Brode, Předklášteří pri Tišnove a na Velehrade pri Uhorskom Hradišti. Ranogotické sú aj niektoré české hrady - Křivoklát, Zvíkov, Písek, Bezděz.

Architektúra zaznamenala veľký rozmach v rámci gotického umenia počas vlády Karla IV. Podľa jednotného plánu bolo vybudované pražské Nové Mesto, vznikajú významné cirkevné a svetské stavby (katedrála sv. Víta, Emauzský kláštor, Staromestská radnica, Karlov most). Medzi vtedajšími staviteľmi vynikol Francúz Matyáš z Arrasu a Pert Parléř zo Švábska, ktorý bol aj sochárom.

K pamiatkam vrcholnej gotiky mimo Prahy patrí hrad Karlštejn, chrámy v Plzni a v Kolíne.

Neskorá česká gotika nesie podľa kráľa Vladislava Jagelovského označenie vladislavská. Jej tvorcami boli predovšetkým Matyáš Rejsek (1445-1506) a Beneš Rejt (1451-1534), hlavnými stavbami sú kutnohorský chrám sv. Barbory, Vladislavská sála na Pražskom hrade a kostol v Lounoch. Rejsek je aj autorom sochárskej výzdo-by Prašnej brány v Prahe.

V období renesancie sa v českých krajinách uplatnili talianski sta-vitelia. Kým v gotickom období sa stavali najmä kostoly, v rene-sancii prevládajú svetské stavby - zámky, meštianske domy. Taliansky stavebný štýl sa v Čechách osobitne obmieňal, a tak hovorime o tzv. českej renesancii. Jej hlavnými pamätníkmi sú mestské rezervácie v Telči a v Slavoniciach, jednotlivé stavby v Plzni a v Olomouci. Za najvýznamnejšiu pamiatku českej renesancie je považovaný letohrádok kráľovnej Anny (Belveder) v záhrade Pražského hradu.

Barokový sloh zodpovedá protireformačnému obdobiu a novému upevneniu šľachtickej moci. Stavali sa v ňom honosné chrámy kláštory, ale aj zámky zbohatnutej a zväčša cudzozemskej šľachty. Vyrástlo množstvo barokových pútnických chrámov, ktoré slúžili oko rekatolizačný nástroj. Spočiatku prevládal v barokových sta-vbách taliansky vplyv, ale rozvinutý barok si utváral osobitné české črty - hlavne na stavbách Ignáca Kiliána Dientzenhofera (1689-1751), autora (spolu s otcom) chrámu sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe, Invalidovne na Karlíne a množstva kostolov, ale aj Františka Maxmiliána Kaňku (1674-1766), autora prestavby Karo-lína v Prahe, piaristického kláštora v Litomyšli, kláštora v Zbraslavi a i. Neskorý barok sa uplatnil aj v stavbách meštianskych domov a ovplyvnil aj ľudové staviteľstvo.

Veda - v rámci feudálnej kultúry sa začali v Čechách a na Morave klásť základy českej vedy. Ako prvý vedecký odbor sa rozvíjala historiografia (Životy Konštantína a Metoda z 9. storočia, Kosmova kronika zo zač. 12. storočia, Dalimilova kronika zo zač. 14. st.).

Roku 1348 založil v Prahe Karol IV. univerzitu s tromi fakultami - filozofická, právnická a lekárska. Veľký prínos pre filológiu zname-nala Husova úprava pravopisu (diakritický pravopis), z právnických spisov vznikla Tovačovská kniha (Ctibor Tovačovský z Cimburka, 15. storočie). Z technických odborov sa rozvíja najskôr banícka a metalurgická literatúra (jáchymovský lekár Georg Agricola je auto-rom Dvanástich kníh o baníctve a hutníctve z polovice 16. stor.). Medzi prírodovedcami boli priekopníkmi Křišťan z Prachatíc (+ 1439, Herbár, Lekárske knihy), Albík z Uničova (lekár kráľa Václava IV., autor diela o životospráve), Jan Šindel (+ 1443, astronóm a mate-matik, autor Hvezdárskych tabuliek).

Za Rudolfa II. sa v Prahe sústredil solídny výkvet astronómov, matematikov a alchymistov. Hvezdár Tycho de Brahe, matematik Tadeáš Hájek (napísal aj spis o varení piva), lekár Ján Jessenius (1566-1621) a i. Významným zjavom pobielohorského obdobia bol predovšetkým zakladateľ modernej pedagogiky Jan Amos Komenský (1592-1670). Na domácej pôde sa celé roky po porážke reformácie zanedbávalo vyššie vzdelanie v českom jazyku. Roku 1707 otvorili v Prahe inžiniersku školu, od roku 1769 fungovala Česká společnost nauk. Dominovali v nej spoločenské vedy, najmä filológia a história (Gelasius Dobner, ale predovšetkým Josef Dobrovský, 1753-1829, zakladateľ kritickej jazykovedy).

Moravský farár Prokop Diviš (1696-1765) roku 1754 zostrojil prvý bleskozvod. V matematike a logike vynikol Bernara Bolzano (1781-1848), ktorý sa zároveň svojou prácou O najlepšom štáte zaradil medzi utopických socialistov.

Od začiatku 10. storočia sa v českých krajinách rozvíjalo školstvo, najskôr vo forme cirkevných škôl. Veľký význam v tomto smere mala Univerzita Karlova. Všetko stredoveké školstvo bolo latinské, až jednota bratská zavádzala do výučby aj materinský jazyk. Po porážke českej reformácie sa školstvo dostalo do rúk jezuitov a stalo sa nástrojom rekatolizácie.