História slovenskej kultúry

kultúra začína u Cyrila a Metoda

Slovenská kultúra spojená s vývinom českých krajín ako geograficko-politického územia má svoju bohatú históriu. Nositeľmi kultúry a duchovnej tvorby na československom území boli nielen príslušníci českej a slovenskej národnosti a potom českého a slovenského národa, ale aj príslušníci iných národností a národov, ktoré pod vplyvom ekonomicko-politického vývinu utvárali alebo osobitné národnostné enklávy (Nemci, Poliaci), prípadne ucelené územia (Maďari, Ukrajinci), alebo sa sformovali ako spoločenské skupiny v jednotlivých mestách (napr. nemeckí mešťania, remeselníci, baníci, hutníci).

Českú a slovenskú kultúru chápeme ako aktívne pôsobiace prejavy materiálnej a duchovnej tvorby Čechov a Slovákov a tvorby príslušníkov iných národov a národností spojených s obyvateľstvom českého a slovenského územia bez ohľadu na národnosť.

Obidve kultúry prijímali podnety od kultúr iných národov a pozitívne reagovali na ich hodnoty. Boli to najmä hodnoty antickej (gréckej, rímskej) kultúry a jej dedičov a kultúr susedných národov. Hlboké a plodné vzťahy si utvárali ku kultúre slovanských národov. K začiatkom tejto orientácie patrí kultúrna misia slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. K ich dielu sa hlásia nielen Česi a Slováci ale aj ďalšie slovanské národy. Od 18. storočia silnela orientácia na slovanské národy, najmä na mohutný ruský národ. Tento vzťah je pre českú a slovenskú kultúru dôležitý, lebo pomáhal formovať ich osobitosť.

Rovnako dôležitý je aj vzťah k českej kultúre, s ktorou slovenskú kultúru spájal nielen spoločný osud utláčaného národa, ale aj jazyková blízkosť, spoločný jazyk užívaný od 15. do 19. storočia v rozličných formách. Tradícia vzťahov českej a slovenskej kultúry je obsahom i formami najbohatšia. Kultúrne obdobie Veľkej Moravy pokladáme za spoločný duchovný odkaz našich národov.

Kultúra do Veľkej Moravy

Vestonická Venuša

Čechy, Morava aj Slovensko, ako sa v priebehu tisícročia vyhranili po stránke ekonomickej, historickej a kultúrnej, majú zásluhou sústredeného archeologického výskumu posledných desaťročí hojné doklady o živote a práci obyvateľstva rozličných kmeňov počnúc staršou dobou kamennou. Kultúrne pamiatky sú veľmi dôležitým materiálom, priam výrečným svedkom pre presnejšie určenie typu obyvateľstva a konkrétnej etapy.

Už dávnejšie bola vyvrátená nevedecká téza o neobývanom a prázdnom Slovensku, pretože množstvo archeologických objavov ukazuje na bohatú minulosť tohto územia vo všetkých fázach vývinu človeka a ľudu na jeho území. Československým územím prešli mnohé kmene, určené predovšetkým podľa kultúrnych pamiatok, podľa hmotnej kultúry. Od 5. storočia n. l. začalo sídliť v Čechách a na Slovensku slovanské obyvateľstvo, predkovia českého a slovenského národa.

Všetky obdobia dejín, vrátane staršej doby kamennej zanechali výrazné stopy svojho života vo výrobných nástrojoch, zbraniach a kultúrnych pamiatkach. Boli to predovšetkým výtvarné pamiatky, predmety, spojené s rozličnými obradmi (predovšetkým pri pochovávaní mŕtvych) a šperky.

Z obdobia neandertálskeho človeka nachádzame na našom území kamenné a kostené nástroje a zbrane, nie však kultúrne predmety.

Asi pred 25 000 rokmi sa stala Morava dôležitým ohniskom stredoeurópskeho vývoja. Hojnosť veľkej zveri, najmä mamutov sem lákala lovcov. Ich dočasné sídliská boli odkryté v Dolných Vestoniciach na južnej Morave a v Předmostí u Přerova. Duševný život týchto lovcov mamutov približujú výtvarné nálezy - rytiny a kresby zveri a drobné sošky zvierat a ľudí. Najväčší ohlas z nich získala soška ženy, nájdená v Dolných Věstoniciach, známa ako Věstonická Venuša.

Medzi najstaršie doklady umeleckej tvorby na slovenskom území patrí soška ženy, nájdená pri Moravanoch nad Váhom a archeológmi nazvaná Venuša z Moravian. Plastika, sformovaná z mamutej kosti, je necelých 8 cm vysoká a predstavuje ženu, na ktorej neznámy autor zdôraznil základné vlastnosti ženy rodičky. Poznatky o súvislom vývine umeleckej tvorby na československom území sú síce dosť medzerovité, jednako sa však podarilo rekonštruovať základné typy jednotlivých kultúrnych období.

Z mladšej doby kamennej sa zachovali predovšetkým zvyšky keramiky (najmä keramika zvoncových pohárov). Z mladoneolitického obdobia sú doklady už o maľovanej keramike a v jaskyni Domica našli archeológovia nástenné kresby uhľom, ktoré pozostávajú z obrazcov geometrického tvaru. Našli sa výtvarné pamiatky, ktoré dokazujú bohatú pulzáciu kultúr.

Prelomom vo vývine kultúr bolo objavenie kovu, spracúvanie bronzu. Ozdobné prvky na keramike sú podriadené úžitkovosti, nádoby sú tvarovo bohatšie. V dobe bronzovej objavujú sa šperky, rozličné ozdoby, medzi nimi náramky, prstene, náhrdelníky a pod. Ornamenty využívajú rozličné geometrické tvary, línie, oblúky, vlnovky a pod. V staršej dobe bronzovej sa na našom území rozvinuli dve výrazné kultúrne oblasti: únětická (podľa pohrebiska v Úněticiach neďaleko Prahy) a maďarovská (podľa náleziska v Maďarovciach pri Krupine). Okrem výrobných nástrojov a zbraní sa tu našli aj umelecké ozdoby: náhrdelníky, náramky, náušnice, ihlice, spony.

Na sklonku doby bronzovej, pred koncom druhého tisícročia pred n. l. sa na našom území rozšírila tzv. lužická kultúra, v ranej dobe železnej, od 7. storočia pred n. l. bylanská kultúra (podľa náleziska Bylany pri Českom Brode). Aj železná doba je výtvarne bohato dokumentovaná keramikou a stavbou impozantných mohýl na pohrebiskách. Umelecká kultúra sa dostáva do užšieho kontaktu s tvorbou a so spôsobom výroby skýtsko-tráckych kmeňov a spolu s nimi podlieha vplyvu tvorby na území Strednej Ázie.

Vo 4. storočí pred n. l. ovládli strednú Európu, a teda aj naše územie Kelti, ktorí vynikali v drobnom umeleckom remesle - šperkárstve, emailérstve, sklárstve a razili prvé mince na našom území. Keltské osídlenie vystriedalo germánske obyvateľstvo (Markomani a Kvádi), proti ktorým Rimania vybudovali na Dunaji opevnenú hranicu. Na území Slovenska sa našiel väčší počet pamiatok po rímskej kultúre. O rozvinutom vnútornom živote svedčí Jupiterov chrám objavený v Rusovciach, náleziská mincí. keramika, masky, strieborná misa so zachytením rozličných zvierat (Stráže) a strieborný tanier s reliéfmi, ktoré zobrazujú scény zo života Rimanov.

Menej dokladov sa našlo na obdobie sťahovania národov a na prvé storočia (5.-7.) n. l. po príchode slovanského obyvateľstva, no dá sa predpokladať, že aj oni rozvíjali v styku s inými kmeňmi svoju vlastnú kultúru. Vstupom Avarov do Karpatskej kotliny utužili sa kontakty s tvorbou cudzích kultúr. V 7. storočí rastie počet pamiatok, na ktorých sú reliéfne ornamenty s motívmi zvierat, rastlín a niektoré antické mytologické motívy, ktoré sú dokladom o kontaktoch s antickou kultúrou. Styky s rozličnými kultúrami prinášali aj nové technické postupy.

Medzi najvýznamnejšie nálezy z tohto obdobia patrí meč z kniežacieho hrobu v Blatnici, ktorý svedči o vysokom vkuse Slovanov usídlených na našom území. Živé kontakty sa odrazili na umeleckej náročnosti zachovaných pamiatok, najmä šperkov, ktoré sú slovanskej proveniencie, hoci na nich vidieť vplyv arabského a orientálneho umenia. Slovanské obyvateľstvo na území Čiech a Slovenska sa v prvých storočiach dostáva do pozornosti kresťanského sveta a jeho panovníkov, čo znamená predel v ich politickom a kultúrnom vývine.

V 9. storočí vzniká prvý štát slovanských kmeňov v strednej Európe - Veľká Morava.

Kultúra Veľkej Moravy

Keď sa začiatkom 9. storočia formoval prvý slovanský štát pod názvom Veľká Morava, okrem moravských a západoslovenských území pričlenili sa aj české zadunajské územia.

Z obyvateľov, ktorých nazývali aj „moravskí Slovieni", sa postupne sformovala česká a slovenská národnosť. Z hľadiska kultúrneho vývinu je táto epocha veľmi dôležitá. Veľká Morava sa dostávala do napätia s franskými kráľmi, ktorým záležalo na tom, aby obyvateľstvo tohto územia bolo christianizované, aby sa tak včlenilo do kultúrnej oblasti riadenej franskými biskupmi. To sa spočiatku aj darilo. Napríklad prvý kostol v Nitre, kde vo svojom kniežatstve vládol Pribina, vysvätil približne v rokoch 826-828 salzburský biskup Adalram, čo znamenalo, že tu mali vplyv cudzí kňazi. Otázka christianizácie zohralo v zápase veľkomoravských kniežat o suverenitu veľmi dôležitú úlohu.

Knieža Rastislav

Najmä knieža Rastislav sa usiloval vymaniť spod vplyvu biskupov Franskej ríše. Kresťanská ideológia pomáhala likvidovať staré spoločenské záväzky a podporovala rast feudálnej spoločnosti. Rastislav chcel mať na Veľkej Morave nezávislú cirkevnú organizáciu. Keď rímsky pápež nepodporil toto jeho úsilie, obrátil sa roku 862 s posolstvom na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou, aby mu poslal učiteľa, ktorý by náboženské učenie vykladal v jazyku zrozumiteľnom obyvateľom Veľkej Moravy. Byzantský cisár poslal učiteľov Konštantína a Metoda, rodákov zo Solúna, ktorí hovorili po sloviensky, rečou, ktorá sa stala prvým spisovným jazykom Čechov, Slovákov a viacerých slovanských národov.

Na svoju misiu sa Konštantín a Metod dobre pripravili. Aby sa dokonale realizovalo ich misijno-kultúrne poslanie, utvorili pre svojich žiakov písmo nazvané hlaholské (z gréckej malej abecedy), preložili do slovienskeho jazyka viacero spisov, prevažne liturgického charakteru. Po húževnatom zápase so svojimi odporcami, nemeckými biskupmi dosiahli pre Veľkú Moravu cirkevnú nezávislosť. Keďže Konštantín roku 869 v Ríme umrel, na Veľkú Moravu sa vrátil už len Metod, ktorého roku 869 pápež Hadrián II. vysvätil za panónskeho arcibiskupa a schválil bohoslužby v slovienskej reči. Intrigy nemeckých biskupov mu strpčovali jeho pôsobenie, dočasne ho dali aj uväzniť.

Rastislavov nástupca Svätopluk vyhostil po Metodovej smrti jeho žiakov, keď predtým dosiahli nemeckí biskupi zákaz bohoslužieb v slovienskom jazyku. Metodovi žiaci sa uchýlili do Chorvátska, Bulharska a Byzancie, kde pokračovali vo svojej pastorizačnej a literárnej práci. Pre kultúrny vývin Veľkej Moravy to bola veľká strata, lebo opäť začal prevažovať vplyv cudzích kultúr a vývin vlastnej kultúry sa spomalil.

Pamiatky z čias Veľkej Moravy a diela Metodových žiakov jasne potvrdzujú, že išlo o veľmi kultivovaný jazyk, ktorý bol schopný tlmočiť dôležité, na myšlienky bohaté diela. Staroslovienčinu prijali všetky slovanské národy, ba vplývala aj na kultúru a jazyk niektorých neslovanských národov. Ako cirkevný jazyk pretrvávala až do nášho storočia. Zavedením do života staroslovienčiny, jazyka, ktorý podnietil vývin jazykov jednotlivých slovanských národov, epocha Veľkej Moravy predstihla mnohé národy západnej Európy. Tradícia slovanských učiteľov stala sa pokrokovou tradíciou obidvoch bratských národov.

Kultúra Veľkej Moravy bola bohatá. Okrem významného faktu, že v Konštantínovi a Metodovi právom vidia obidve národné literatúry svojich prvých spisovateľov a že literárna tvorba tohto obdobia je najstarším obdobím českej a slovenskej literatúry, dokazujú bohatosť kultúry aj objavené sídliská s početnými cirkevnými stavbami. Najdôležitejšími centrami boli lokality Mikulčice, Staré Město na Moravě, Pohansko, na Slovensku Nitra, Bratislava, Pobedim a Ducové. Československí archeológovia objavili v týchto lokalitách hradiská a chrámy, z ktorých najmä sakrálne stavby dokazujú vysokú staviteľskú a architektonickú úroveň.

Rovnako aj objavené šperky, zbrane, výrobné nástroje a keramika svedčia o vysokej kultúrnej úrovni, rozvinutej výrobe (hrnčiarstvo, hutníctvo, solivary, uhliarstvo) a poľnohospodárstve (obilninárstvo, vinohradníctvo, rybolov, včelárstvo, chov dobytka).

Pokiaľ ide o najstaršiu architektúru, stavebným materiálom v tomto období bolo drevo. Používalo sa pri stavbe obydlí, kmeňových a kniežacích hradísk. Už vo veľkomoravskom období sa však prechádza aj ku kamenným stavbám - spomeňme predovšetkým rotundy a kostoly v Mikulčiciach, Starom Meste pri Uherskom Hradišti, z prvej polovice 9. storočia, v Pohansku a Břeclavi a o polstoročie mladší Levý Hradec. Aj opevňovacie stavby a šľachtické sídla sa začínajú stavať z kameňa.

Po zániku Veľkomoravskej ríše sa slovanské obyvateľstvo rozdelilo na dve skupiny, ktoré potom žili v odlišných historických podmienkach. Česi si už v 10. storočí utvorili vlastný štát, ktorý prispieval k upevňovaniu národnej pospolitosti, predkov Slovákov si však podrobil uhorský štát. Pripútanie k Uhorsku brzdilo utváranie slovenskej národnej pospolitosti. Hoci Česi a Slováci žili oddelene v dvoch štátnych celkoch, vzťahy medzi nimi sa nepretrhli.

Povedomie jazykovej blízkosti a úzke kultúrne aj hospodárske vzťahy napomáhali udržiavaniu povedomia najbližšieho príbuzenstva.

Česká literatúra za feudalizmu

Jan Amos Komenský

Česká literatúra za feudalizmu (907-1780) - kultúrny vývoj v ranom feudalizme charakterizoval predovšetkým zápas medzi pohanstvom a nastupujúcim kresťanstvom, na našom území navyše aj stretanie sa latinskej liturgie so slovanskou bohoslužbou. Umenie slúžilo najmä bohoslužobným cieľom. Vznikla sieť kostolov a kláštorov, ktoré sa stávali strediskami literárnej a výtvarnej umeleckej činnosti. Slovenská kultúra historicky úzko súvisí s vývojom českej, preto v tomto článku najprv zmapujeme ako sa vyvýjala česká literatúru za feudalizmu.

Česká literatúra zaberá medzi európskymi literatúrami osobitné postavenie svojou demokratickosťou, výrazom túžby po sociálnej a národnej spravodlivosti. Významné bolo to, že Slovania už od začiatku prijímali kresťanstvo v jazyku blízkom ľudu, kým v ostatnom svete používala cirkev jazyk, ktorý nebol laikom zrozumiteľný - latinčinu či gréčtinu. Črty ľudovosti a spojenie s nižšími vrstvami obyvateľstva sa presadzujú v českej kultúre výrazne počas celého jej rozvoja, hoci nie vždy s rovnakou intenzitou (najvýraznejšie v husitskom období, v čase národného obrodenia a v socialistickom hnutí).

Prvky staroslovienskej tvorby po zániku Veľkej Moravy nachádzame napríklad v počeštenej podobe piesne Hospodine pomiluj (zo zač. 11. st.). O čosi neskoršie sa začína na českom území, rozvíjať latinská literatúra, ktorá prevládala až do 12. storočia. K jej najcennejším pamiatkam patrí predovšetkým Kosmova kronika (12. st., autor cirkevný hodnostár Kosmas, 1045-1125) a tzv. Kristiánova legenda (Václavská, z druhej pol. 10. st.).

Po počiatočnej prevahe literatúry s náboženskou tematikou sa v období vrcholného feudalizmu (od pol. 13. st.) začína proces laicizácie, do literatúry okrem kňazov prenikajú aj autori spomedzi šľachticov. Dokladom o začatí používania českého jazyka je pieseň Svatý Václave (12. st.). Popri literatúre s náboženskou tematikou (Legenda o Judášovi) pribúdajú svetské námety (Alexandreis, Dalimilova kronika). Od polovice 14. storočia vstupuje do literatúry aj meštiansky život, tvorba sa začína deliť podľa svojho určenia na náročnú spisbu pre vybrané publikum (formálne vybrúsená legenda Život svaté Kateřiny) a na demokratickejšie diela určené pre širší okruh (Legenda o sv. Prokopovi, zo svetskej epiky napríklad rytiersky príbeh Tristan a Izolda). Didaktickú poéziu, ktorá formovala dobový ideál rytiera a panovníka, pestoval šľachtic Smil Flaška z Pardubíc ( alegorická skladba Nová rada).

Zachovala sa žiacka aj milostná lyrika (Závišova píseň). Mestský život zachytávajú satirické a výchovné skladby Podkoní a žák, Satiry o řemeslnících a konšelích (asi 1370). Krízové prvky feudálneho poriadku pranierovali ľudoví kazatelia. Husovi predchodcovia (napr. Jan Milíč z Kroměříže). K českému čitateľovi sa svojimi nábožensky vzdelávacími spismi obracal Tornáš Štítný ze Štítného. Latinská literatúra doznieva predovšetkým v kronikárstve (Kosmovi pokračovatelia - Petr Žitavský a.i.).

Začína sa rozvíjať aj krásna literatúra napríklad Pasionál, Kronika trojanská, považovaná za prvú českú tlačenú knihu (r.1468), Tkadleček (zač. 15. st., reflexívna próza vysokej úrovne).

Jan Hus

Husitské revolučné hnutie priblížilo literatúru ľudu, počeštila sa bohoslužba, vznikali bojové piesne (Kdož jsú boží bojovníci). Hlavným tlmočníkom názorov ľudových más sa stal Jan Hus (umučený cirkvou roku 1415, spisy Postila, Knížky o svatokupectví a i.). Odsúdil bohatstvo, svetskú moc cirkvi, obracal sa proti predaju odpustkov. Jan Hus mal dar prostého, presvedčivého podania, ľudu zrozumiteľného.

Po likvidácii husitského revolučného hnutia ešte doznievajú náboženské polemiky (traktáty, manifesty, satiry) a dozrieva dielo svojrázneho náboženského mysliteľa Petra Chelčického (+ 1460; Sieť viery, O trojiem lidu a i.). Jeho názory odsudzujúce svetskú moc cirkvi a hlásajúce „nepriečenie sa zlému" ocenil v 19. storočí L. N. Tolstoj. V čase Jiřího z Poděbrad sa rozvíjala predovšetkým právnická literatúra (Ctibor Tovačovský z Cimburka, + 1449) a stúpal podiel zábavného čítania. Renesančné problémy slobody, spravodlivého usporiadania sveta, pomeru k autorite sa v českej literatúre riešili vo vzťahu k náboženstvu. Tie renesančné smery, ktoré zdôrazňovali dôveru v rozum, individualizmus, radostné pozemšťanstvo, prenikali len veľmi vzácne (renesančné rozprávanie Hyňka z Poděbrad). Humanistický prúd sa v Čechách rozvíjal jednak v línii latinskej tvorby (Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic), jednak v českej (Viktorin Kornel ze Všehrad). Prekvitala aj náboženská literatúra (kancionály).

Veľký rozmach literatúry nastáva od polovice 16. storočia. Ide o mravoučnú a populárno-náučnú tvorbu (Kronika Václava Hájka z Libočan + 1553), veľmi obľúbené boli cestopisy (Václav Vratislav z Mitrovic). Edičné úsilia sa sústreďujú predovšetkým okolo spisovateľa a majiteľa tlačiarne Daniela Adama z Veleslavína (+ 1599). Význačnú úroveň dosahovala literatúra utváraná v prostredí jednoty bratskej, ktorá nadväzovala na odkaz Petra Chelčického. Dokončil sa vynikajúci preklad biblie (Bible kralická), ktorý na mnoho rokov uzákonil český jazyk. Jan Blahoslav, biskup jednoty bratskej a reformátor jej školstva, má podiel na kancionáloch (Šamotulský kancionál), na prácach o histórii jednoty a na stanovení pravidiel básnictva (Musica). Svetské básnictvo predstavuje satirik Mikuláš Dačický z Heslova (Prostopravda). Pre divadlo sa písali biblické hry, ale aj frašky zo života ľudu (Sedlský masopust). Prozaické ľudové čítanie, tzv. knižky ľudového čítania, obmieňa stredoveké a renesančné látky (Faust a pod.).

Po víťazstve protireformácie (1620) zažala katolícka cirkev a predovšetkým jezuitský rád nápor proti husitským a reformačným tradíciám vo vedomí ľudu. Literatúra sa stala nástrojom protireformačnej propagandy. Významní tvorcovia museli opustiť vlasť, napríklad historik Pavel Skála ze Zhoře a Pavel Stránský, autor encyklopedického spisu O státě českém (1634), ale predovšetkým svetový zjav Jan Amos Komenský (1592-1670), ktorý popri dielach s náboženským obsahom a zakladateľských pedagogických prácach sa uplatnil aj ako básnik, dramatik a autor významnej alegorickej skladby Labyrint sveta a raj srdca.

Na domácej pôde vznikali mravokárne a satirické skladby (Satira na čtyři stavy) a duchovná pieseň blízka ľudovému cíteniu (Adam Václav Michna z Otradovic).

V druhej polovici 17. storočia nastal hlboký úpadok českej literatúry, väzba s tradíciou sa pretrhla, novo vznikajúca jezuitská literatúra (Felix Kodlinský, + 1678 - Zdoroslavíček) nezapustila korene medzi ľudom. Ten aj napriek prenasledovaniu tajne zotrvával v evanjelickom náboženstve, zo zahraničia sa tajne dopravovala nekatolícka náboženská tlač. Obľubu si získali kroniky (Jan František Beckovský, Tomáš Pěšina z Čechorodu). Vlastenecký záujem prenikol aj do jezuitského rádu (Bohuslav Balbín, + 1688 - latinský spis o českej vzdelanosti Učené Čechy).

Nové oživenie českej literatúry nastáva až na konci 18. storočia, keď sa kríza feudalizmu prehlbuje a objavujú sa prvky nových, kapitalistických vzťahov. Začína sa obdobie národného obrodenia. Pribúdajú vedecké práce o národnej minulosti (Gelasius Dobner, František Martin Pelcl, predovšetkým však Josef Dobrovský, 1753-1829, vynikajúci filológ a zakladateľ slavistiky). Nové myšlienky rozširuje medzi ľudom zábavná a vzdelávateľská literatúra, ktorú vydával Matej Václav Kramerius.

Výtvarné umenie a sochárstvo

Výtvarné umenie a sochárstvo za feudalizmu v stredoveku sa podriaďovalo záujmom cirkvi. V maliarstve sa rozvíjala predovšetkým knižná ilustrácia, ktorá v románskom období dosiahla v špičkových dielach, ako bol Vyšehradský kódex z konca 11. a Žaltář ostrovský z konca 12. storočia, vynikajúcu úroveň. Z najstarších nástenných malieb je známa najmä výzdoba rotundy v Znojme zo začiatku 12. storočia (maľby zachycujú rodokmeň vládnuceho rodu Přemyslovcov).

Gotické vplyvy prichádzajú do českého maliarstva až na začiatku 14. storočia. Najstaršie doklady prináša knižné maliarstvo (Pasionál abatyše Kunhuty z prvej štvrtiny 14. st., Velislavova biblia z polovice 14. st.) a nástenné maľby v strakonickom kláštore.

Roudnícka madona
(Mistr Třeboňský)

Vplyvy talianskeho maliarstva sa spojili s domácimi tradíciami v tabuľovom maliarstve menom neznámeho tzv. Majstra vyšebrodského. Veľký rozvoj maliarskeho umenia nastal v čase vlády Karla IV., potom ako v Emauzskom kláštore a Svätováclavskej kaplnke Katedrály sv. Víta v Prahe, tak aj na hrade Karlštejn. Realistickým zachytením ľudových postáv prekvapuje Majster Teodorik. V osemdesiatych rokoch 14. storočia vzniklo dielo Majstra z Třeboně, imponujúce osobitným maliarskym rukopisom a zmyslom pre zobrazovanú realitu. Maliarstvo knižných miniatúr dospelo k dokonalosti v období Václava IV. České gotické maliarstvo predstavuje osobitný prínos do európskej kultúry.

Renesančné umenie sa postupne presadzovalo v 16. storočí. Na dvore cisára Rudolfa II. pôsobila skupina význačných cudzích umelcov, ktorá však nemala výraznejší vplyv na rozvoj domáceho maliarstva, rovnako ako rané baroko. Až na prelome 17. a 18, storočia dozreli v českom maliarstve osobité individuality, ktoré utvorili českú barokovú školu. Patria sem predovšetkým Karl Škrét, Petr Brandl, Jan Kupecký, Václav Vavřinec Reiner. Všetci vynikli ako maliari oltárnych obrazov a portrétov, Reiner aj ako maliar bitiek a krajín.

Sochárstvo a sochárska výzdoba v románskom období ostávala v úzkom spojení s cirkevnou architektúrou. Až neskoršie, s prechodom od románskeho obdobia ku gotickému sa socha osamostatňuje, nadobúda charakter svojbytného výtvarného artefaktu, ako to dokladá reliéf na malostranskej mostovej veži v Prahe z prvej polovice 13. storočia a sochárska výzdoba chrámu v Předklášteří u Tišnova (polovica 13. st.).

V gotickom období sa najskôr rozvinula ornamentálna dekorácia, na začiatku 14. storočia nastal rýchly rozvoj figurálneho sochárstva, predovšetkým madon, krížov, sôch najrozmanitejších svätcov. Česká gotika sa usilovala o realistické vystihnutie typov, ako to dokumentuje napríklad sochárska výzdoba chrámu sv. Víta v Prahe. V období gotiky dosiahlo české sochárstvo vynikajúcu úroveň a veľkú mieru svojbytnosti, takže ovplyvnilo umelecký vývoj v celej strednej Európe. Aj do vývinu sochárstva zasiahol tzv. krásny sloh, ktorý sa pokúšal o syntézu realistickej vernosti a idealizácie. Zrelá gotika sa niesla opäť v znamení víťazstva realistických tendencií (dielo Antonína Pilgrama koncom 15. st., realizované napr. v Brne - sv. Jakub, portál Starej radnice).

F.M. Brokoff

Zato renesančné sochárstvo nedosiahlo v Čechách ani osobitosť, ani väčšie rozšírenie. Inakšie to bolo v barokovom období, keď sochárske práce zdobili šľachtické paláce aj nové chrámy slúžiace protireformačnému úsiliu cirkvi. Svetovú úroveň dosiahlo české sochárstvo zrelého baroka predovšetkým v diele Matyáša Brauna (sochárska výzdoba Kuksu a Karlovho mostu v Prahe) a Ferdinanda Maximiliána Brokoffa (tak isto sochárska výzdoba Karlovho mostu, náhrobok V. z Mitrovíc v Prahe). Možno pritom hovoriť o českej škole, ktorá najmä v 18. storočí zahŕňala množstvo osobitých tvorcov nevšednej kvality.

Na konci baroka a v čase nástupu klasicizmu sa začal úpadok českého sochárstva, ktorý trval až do polovice 19. storočia.