Keď sa začiatkom 9. storočia formoval prvý slovanský štát pod názvom Veľká Morava, okrem moravských a západoslovenských území pričlenili sa aj české zadunajské územia.
Z obyvateľov, ktorých nazývali aj „moravskí Slovieni", sa postupne sformovala česká a slovenská národnosť. Z hľadiska kultúrneho vývinu je táto epocha veľmi dôležitá. Veľká Morava sa dostávala do napätia s franskými kráľmi, ktorým záležalo na tom, aby obyvateľstvo tohto územia bolo christianizované, aby sa tak včlenilo do kultúrnej oblasti riadenej franskými biskupmi. To sa spočiatku aj darilo. Napríklad prvý kostol v Nitre, kde vo svojom kniežatstve vládol Pribina, vysvätil približne v rokoch 826-828 salzburský biskup Adalram, čo znamenalo, že tu mali vplyv cudzí kňazi. Otázka christianizácie zohralo v zápase veľkomoravských kniežat o suverenitu veľmi dôležitú úlohu.
Najmä knieža Rastislav sa usiloval vymaniť spod vplyvu biskupov Franskej ríše. Kresťanská ideológia pomáhala likvidovať staré spoločenské záväzky a podporovala rast feudálnej spoločnosti. Rastislav chcel mať na Veľkej Morave nezávislú cirkevnú organizáciu. Keď rímsky pápež nepodporil toto jeho úsilie, obrátil sa roku 862 s posolstvom na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou, aby mu poslal učiteľa, ktorý by náboženské učenie vykladal v jazyku zrozumiteľnom obyvateľom Veľkej Moravy. Byzantský cisár poslal učiteľov Konštantína a Metoda, rodákov zo Solúna, ktorí hovorili po sloviensky, rečou, ktorá sa stala prvým spisovným jazykom Čechov, Slovákov a viacerých slovanských národov.
Na svoju misiu sa Konštantín a Metod dobre pripravili. Aby sa dokonale realizovalo ich misijno-kultúrne poslanie, utvorili pre svojich žiakov písmo nazvané hlaholské (z gréckej malej abecedy), preložili do slovienskeho jazyka viacero spisov, prevažne liturgického charakteru. Po húževnatom zápase so svojimi odporcami, nemeckými biskupmi dosiahli pre Veľkú Moravu cirkevnú nezávislosť. Keďže Konštantín roku 869 v Ríme umrel, na Veľkú Moravu sa vrátil už len Metod, ktorého roku 869 pápež Hadrián II. vysvätil za panónskeho arcibiskupa a schválil bohoslužby v slovienskej reči. Intrigy nemeckých biskupov mu strpčovali jeho pôsobenie, dočasne ho dali aj uväzniť.
Rastislavov nástupca Svätopluk vyhostil po Metodovej smrti jeho žiakov, keď predtým dosiahli nemeckí biskupi zákaz bohoslužieb v slovienskom jazyku. Metodovi žiaci sa uchýlili do Chorvátska, Bulharska a Byzancie, kde pokračovali vo svojej pastorizačnej a literárnej práci. Pre kultúrny vývin Veľkej Moravy to bola veľká strata, lebo opäť začal prevažovať vplyv cudzích kultúr a vývin vlastnej kultúry sa spomalil.
Pamiatky z čias Veľkej Moravy a diela Metodových žiakov jasne potvrdzujú, že išlo o veľmi kultivovaný jazyk, ktorý bol schopný tlmočiť dôležité, na myšlienky bohaté diela. Staroslovienčinu prijali všetky slovanské národy, ba vplývala aj na kultúru a jazyk niektorých neslovanských národov. Ako cirkevný jazyk pretrvávala až do nášho storočia. Zavedením do života staroslovienčiny, jazyka, ktorý podnietil vývin jazykov jednotlivých slovanských národov, epocha Veľkej Moravy predstihla mnohé národy západnej Európy. Tradícia slovanských učiteľov stala sa pokrokovou tradíciou obidvoch bratských národov.
Kultúra Veľkej Moravy bola bohatá. Okrem významného faktu, že v Konštantínovi a Metodovi právom vidia obidve národné literatúry svojich prvých spisovateľov a že literárna tvorba tohto obdobia je najstarším obdobím českej a slovenskej literatúry, dokazujú bohatosť kultúry aj objavené sídliská s početnými cirkevnými stavbami. Najdôležitejšími centrami boli lokality Mikulčice, Staré Město na Moravě, Pohansko, na Slovensku Nitra, Bratislava, Pobedim a Ducové. Československí archeológovia objavili v týchto lokalitách hradiská a chrámy, z ktorých najmä sakrálne stavby dokazujú vysokú staviteľskú a architektonickú úroveň.
Rovnako aj objavené šperky, zbrane, výrobné nástroje a keramika svedčia o vysokej kultúrnej úrovni, rozvinutej výrobe (hrnčiarstvo, hutníctvo, solivary, uhliarstvo) a poľnohospodárstve (obilninárstvo, vinohradníctvo, rybolov, včelárstvo, chov dobytka).
Pokiaľ ide o najstaršiu architektúru, stavebným materiálom v tomto období bolo drevo. Používalo sa pri stavbe obydlí, kmeňových a kniežacích hradísk. Už vo veľkomoravskom období sa však prechádza aj ku kamenným stavbám - spomeňme predovšetkým rotundy a kostoly v Mikulčiciach, Starom Meste pri Uherskom Hradišti, z prvej polovice 9. storočia, v Pohansku a Břeclavi a o polstoročie mladší Levý Hradec. Aj opevňovacie stavby a šľachtické sídla sa začínajú stavať z kameňa.
Po zániku Veľkomoravskej ríše sa slovanské obyvateľstvo rozdelilo na dve skupiny, ktoré potom žili v odlišných historických podmienkach. Česi si už v 10. storočí utvorili vlastný štát, ktorý prispieval k upevňovaniu národnej pospolitosti, predkov Slovákov si však podrobil uhorský štát. Pripútanie k Uhorsku brzdilo utváranie slovenskej národnej pospolitosti. Hoci Česi a Slováci žili oddelene v dvoch štátnych celkoch, vzťahy medzi nimi sa nepretrhli.
Povedomie jazykovej blízkosti a úzke kultúrne aj hospodárske vzťahy napomáhali udržiavaniu povedomia najbližšieho príbuzenstva.
Z obyvateľov, ktorých nazývali aj „moravskí Slovieni", sa postupne sformovala česká a slovenská národnosť. Z hľadiska kultúrneho vývinu je táto epocha veľmi dôležitá. Veľká Morava sa dostávala do napätia s franskými kráľmi, ktorým záležalo na tom, aby obyvateľstvo tohto územia bolo christianizované, aby sa tak včlenilo do kultúrnej oblasti riadenej franskými biskupmi. To sa spočiatku aj darilo. Napríklad prvý kostol v Nitre, kde vo svojom kniežatstve vládol Pribina, vysvätil približne v rokoch 826-828 salzburský biskup Adalram, čo znamenalo, že tu mali vplyv cudzí kňazi. Otázka christianizácie zohralo v zápase veľkomoravských kniežat o suverenitu veľmi dôležitú úlohu.
 |
| Knieža Rastislav |
Na svoju misiu sa Konštantín a Metod dobre pripravili. Aby sa dokonale realizovalo ich misijno-kultúrne poslanie, utvorili pre svojich žiakov písmo nazvané hlaholské (z gréckej malej abecedy), preložili do slovienskeho jazyka viacero spisov, prevažne liturgického charakteru. Po húževnatom zápase so svojimi odporcami, nemeckými biskupmi dosiahli pre Veľkú Moravu cirkevnú nezávislosť. Keďže Konštantín roku 869 v Ríme umrel, na Veľkú Moravu sa vrátil už len Metod, ktorého roku 869 pápež Hadrián II. vysvätil za panónskeho arcibiskupa a schválil bohoslužby v slovienskej reči. Intrigy nemeckých biskupov mu strpčovali jeho pôsobenie, dočasne ho dali aj uväzniť.
Rastislavov nástupca Svätopluk vyhostil po Metodovej smrti jeho žiakov, keď predtým dosiahli nemeckí biskupi zákaz bohoslužieb v slovienskom jazyku. Metodovi žiaci sa uchýlili do Chorvátska, Bulharska a Byzancie, kde pokračovali vo svojej pastorizačnej a literárnej práci. Pre kultúrny vývin Veľkej Moravy to bola veľká strata, lebo opäť začal prevažovať vplyv cudzích kultúr a vývin vlastnej kultúry sa spomalil.
Pamiatky z čias Veľkej Moravy a diela Metodových žiakov jasne potvrdzujú, že išlo o veľmi kultivovaný jazyk, ktorý bol schopný tlmočiť dôležité, na myšlienky bohaté diela. Staroslovienčinu prijali všetky slovanské národy, ba vplývala aj na kultúru a jazyk niektorých neslovanských národov. Ako cirkevný jazyk pretrvávala až do nášho storočia. Zavedením do života staroslovienčiny, jazyka, ktorý podnietil vývin jazykov jednotlivých slovanských národov, epocha Veľkej Moravy predstihla mnohé národy západnej Európy. Tradícia slovanských učiteľov stala sa pokrokovou tradíciou obidvoch bratských národov.
Kultúra Veľkej Moravy bola bohatá. Okrem významného faktu, že v Konštantínovi a Metodovi právom vidia obidve národné literatúry svojich prvých spisovateľov a že literárna tvorba tohto obdobia je najstarším obdobím českej a slovenskej literatúry, dokazujú bohatosť kultúry aj objavené sídliská s početnými cirkevnými stavbami. Najdôležitejšími centrami boli lokality Mikulčice, Staré Město na Moravě, Pohansko, na Slovensku Nitra, Bratislava, Pobedim a Ducové. Československí archeológovia objavili v týchto lokalitách hradiská a chrámy, z ktorých najmä sakrálne stavby dokazujú vysokú staviteľskú a architektonickú úroveň.
Rovnako aj objavené šperky, zbrane, výrobné nástroje a keramika svedčia o vysokej kultúrnej úrovni, rozvinutej výrobe (hrnčiarstvo, hutníctvo, solivary, uhliarstvo) a poľnohospodárstve (obilninárstvo, vinohradníctvo, rybolov, včelárstvo, chov dobytka).
Pokiaľ ide o najstaršiu architektúru, stavebným materiálom v tomto období bolo drevo. Používalo sa pri stavbe obydlí, kmeňových a kniežacích hradísk. Už vo veľkomoravskom období sa však prechádza aj ku kamenným stavbám - spomeňme predovšetkým rotundy a kostoly v Mikulčiciach, Starom Meste pri Uherskom Hradišti, z prvej polovice 9. storočia, v Pohansku a Břeclavi a o polstoročie mladší Levý Hradec. Aj opevňovacie stavby a šľachtické sídla sa začínajú stavať z kameňa.
Po zániku Veľkomoravskej ríše sa slovanské obyvateľstvo rozdelilo na dve skupiny, ktoré potom žili v odlišných historických podmienkach. Česi si už v 10. storočí utvorili vlastný štát, ktorý prispieval k upevňovaniu národnej pospolitosti, predkov Slovákov si však podrobil uhorský štát. Pripútanie k Uhorsku brzdilo utváranie slovenskej národnej pospolitosti. Hoci Česi a Slováci žili oddelene v dvoch štátnych celkoch, vzťahy medzi nimi sa nepretrhli.
Povedomie jazykovej blízkosti a úzke kultúrne aj hospodárske vzťahy napomáhali udržiavaniu povedomia najbližšieho príbuzenstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre s http odkazom budú ponechané za spätnú linku z vašej stránky ;-)